Satyr dáva rozhovor, sediac v Porsche convertible počas rezania ostrých zákrut uprostred nórskych lesov – ak sa niekto niekedy spýta, čo si pamätám z DVD „Roadkill Extravaganza“ (okrem refrénu „Havoc Vulture“, zachyteného pri snáď štyridsiatich rôznych príležitostiach), poviem práve toto. Vymyslite stroj času, vráťte sa do roku 1993 a partičke poďobaných pubertiakov v suteréne obchodu Helvete povedzte, že o 15 rokov toto bude blackmetal! Ukážte mladému Wongravenovi rider s koncentnými požiadavkami SATYRICON z roku 2008! Rah! Perfektné! Počúvajúc fantastický „Now, Diabolical“, koho by to sralo?

Nemecká prevodovka začína škrípať v momente, keď kapela so štatútom regulérnych superstars začne vymýšľať a špekulovať, ako si svojich 666 sekúnd slávy čo najviac predĺžiť. Napríklad tým, že natočí „Now, Diabolical 2“. „The Age Of Nero“ je oveľa rýchlejší a o trochu zložitejší album, s rovnako „povedzme“ textami, no keď si chrobák v hlave v skladbe č. 8 (heč!) vezme na pomoc trúby, napadne vám, že SATYRICON v tých horách bolo asi až príliš dobre. Na druhej strane, song v nórštine, to tu bolo naposledy kedy?!

„The Age Of Nero“ má podobný fíling, aký vám dá industriálna hudba. S tým rozdielom, že je to zahraté naživo, patrične rokenrolovo a samozrejme ide o úplne iný štýl. Toto, plus zagresívnenie, zrýchlenie a ešte väčšie hudobné odľudštenie už aj tak cerivo bezcitnej hudby na predchádzajúcom albume je to, čo novinke SATYRICON pridáva body. To, čo jej body uberá, je fakt, že sa Satyrovi z Frostom tak trochu nedá uveriť tá satanistická zloba a arogantná cynickosť, o ktorú sa celý čas snažia. Je perfektné, že máme v roku 2008 kapely, ktorých nahrávky zneli ako keby dvaja zmrdi vykopli dvere od skúšobne, z fleku si von reproduktormi vyliali všetku žlč, síru a asfalt zo svojich útrob, na záver to tam podpálili a šli chľastať – a celý čas by boli fakt skvelí, no kapela, ktorá vydá „Now, Diabolical“ naozaj nemôže prísť len tak s hocičím. Je úžasné, keď si SATYRICON na cestu naložili čo najviac, je blbé, že sa nákladu cestou zbavili a do cieľa vchádzajú už len s dychovkou. Je zvláštne, ako vo „Wolfpack“ vystrúhajú dychberúcu poctu BURZUM príslušníci prakticky rovnakej generácie, no kiežby, čo do maximálne koncentrovanej kvality, bolo takých momentov na albume viac.

Existuje veľa kapiel, ktorých jeden jediný album mohol byť oveľa lepší, keby ho nevyprázdnili ďalší, príliš podobní kolegovia v diskografii. „The Age Of Nero“ je tak trochu tento prípad. Z dvojvaječnou dvojičkou „Now, Diabolical“ ťahá za trochu kratší koniec, no napriek tomu som presvedčený, že by v opačnom poradí vydania dokázal fungovať lepšie (a „Now, Diabolical“ by si ani v roku 2008 nemusel počínať zle!). Noví SATYRICON nie sú žiadna katastrofa, stále sú suverénni a dokazujú, že si štatút celebrít zaslúžia plným právom (mimochodom, celý čas písania tejto recenzie myslím na to, ako asi vyzerá Frostov príbytok). Bohužiaľ v zápase o podmanivosť a strhujúcu živelnosť sa im na rozdiel od takmer ktorejkoľvek minulosti tentokrát príliš nedarí.